V roku 1918, 11. 11. o 11. hodine a 11. minúte zaznela posledná salva pri podpise prímeria, ktorým sa skončila prvá svetová vojna. Dňa 11.11.2020 o 11.11 h sa na 11 minút rozozvučia zvony evanjelických kostolov po celom Slovensku, aby nám pripomenuli, že vďaka Bohu dnes môžeme žiť v mieri. Zároveň nechceme zabudnúť na obete, ani na trvajúce utrpenie následkom trvajúcich vojen. Hlaholom zvonov chceme vyzvať k ukončeniu všetkých ozbrojených konfliktov.

Chceme pripomenúť množstvo padlých vojakov, poďakovať za mier v ktorom dnes žijeme, ale zároveň upozorniť na to, že vo svete sa stále bojuje. Ani dnešná civilizácia, zdá sa, nie je vždy schopná riešiť konflikty mierovou cestou. Pri 102. výročí ukončenia prvej svetovej vojny chceme prízvukovať potrebnú naliehavosť: nepretržite usilovať o mier a bezpečnosť vo svete.

Zdroj: https://www.ecav.sk/aktuality/spravodajstvo/11-minut-za-mier

Bratia a sestry v Pánovi.

Opatrenia, ktoré sú v boji proti pandémii vírusu COVID – 19 platné od 15. októbra 2020, sa dotknú aj našich Služieb Božích, stretaní a aktivít. Nariadenia krízového štábu hovoria jednoznačne: „Zakazujú sa všetky hromadné podujatia“.

Ako bolo nedávno v jednej animácii spomenuté, všetky kostoly sa zatvoria, ale Božie Slovo ktoré „nie je v okovách“ (2Tim 2, 9), dostane priestor na oveľa väčšom počte miest – priamo v našich domácnostiach.

Prosíme predstaviteľov cirkevných zborov, aby aktívne upozornili a povzbudili členov cirkevných zborov, aby sa duchovne občerstvovali vo svojich domovoch; či už v osobných stíšeniach s Bibliou v ruke, prijímaním posolstiev z vysielaní na internete, sledovaním počtom posilnených prenosov náboženských vysielaní v rozhlase a v televízii, ale najmä pri pobožnostiach v kruhu svojich najbližších. Tieto budeme opäť pripravovať. Nájdete ich na webe ECAV, budú dostupné k šíreniu komukoľvek a kdekoľvek.

Prosíme, dajte aj vy nám (na media@ecav.sk) prostredníctvom predstaviteľov svojich cirkevných zborov vedieť, akou cestou sa v tomto období vyberie práve váš cirkevný zbor. Budeme sa snažiť opäť pripraviť prehľadné tabuľky a zoznamy miest, vysielaní, misijných materiálov, nápadov a riešení, nech už by mali akúkoľvek podobu. Ďakujeme Vám za Vašu aktivitu! Želáme vám veľa síl, pastorálnej múdrosti a tvorivosti v tomto krízovom čase.

Vydržme, buďme trpezliví. Nech nás toto obdobie, v ktorom sme ukrátení o spoločenstvo, naučí viac si spoločenstvo vážiť a ešte inak sa k nemu stavať. Žehnáme vám a prosíme Pána Boha o zdravie pre vás aj pre vašich blízkych.

„Pane, neopúšťaj nás!“

Vaši v Pánovi,
Ivan Eľko a Ján Brozman,
predsedníctvo ECAV na Slovensku

Zdroj: https://www.ecav.sk/aktuality/stanoviska-a-vyjadrenia/pane-neopustaj-nas-stanovisko-predsednictva-ecav

V piatok 7. februára 2020 o 17:00 sa v evanjelickom kostole v Spišskej Belej začala milá slávnosť – verejná prezentácia slovenského prekladu knihy Samuela Webera „História mesta Spišská Belá“ z roku 1892.

Pozvaných hostí a širokú verejnosť privítala farárka Mgr. Eva Germanová, PhD. slovami: „Drahí hostia, milí domáci. Je mi cťou a veľkou radosťou prihovoriť sa a privítať Vás u nás v chráme Božom, pri tejto výnimočnej príležitosti. Stretli sme sa na mieste kde farár Samuel Weber prežil 47 rokov svojej kazateľskej činnosti. Okrem svojej farárskej služby v spišsko-belianskom cirkevnom zbore toho počas svojho života stihol omnoho viac. Preklad knihy ktorú napísal, to len potvrdzuje. Som rada že sme sa tu spoločne stretli, iste sa všetci tešíme z dobrej veci, ktorá sa podarila. Určite by sa veľmi tešil a bol by rád tu medzi nami, aj náš bývalý zborový dozorca a kurátor Fridrich Gulden, ktorého si Pán života a smrti pred rokom od nás odvolal k sebe do večnosti.“

Moderátorka podujatia PhDr. Zuzana Suchá následne privítala hostí a slova sa ujal primátor mesta p. Jozef Kuna: „Naše mesto je známe tým, že si váži svoju históriu a ľudí, ktorí tu žili. Vydali sme nejednu publikáciu venovanú či už dejinám mesta alebo osobnostiam, ktoré tu pôsobili. S radosťou sme privítali iniciatívu dvoch rodákov z Belej – pána Milana Vdovjaka a pani Martiny Remiašovej – ktorí sa pustili do prekladu jedného zo základných diel o našom meste“ Ďalej v príhovore predstavil osobnosť Samuela Webera a v závere uviedol: „Záber jeho aktivít bol taký široký, že je ťažko obsiahnuť ich všetky, určite však nemôžem nespomenúť ešte jednu jeho veľkú lásku – históriu, ktorej sa venoval po celý život. Aj vďaka tejto jeho záľube sa nám dnes dostáva do rúk výnimočná kniha, ktorá obsahuje unikátne informácie o našom meste, jeho obyvateľoch, o veselých i tých menej veselých udalostiach, ktoré formovali životy našich predkov. Verte mi, máme byť na čo hrdí. Načrime teda do našej spoločnej minulosti, aby sme nabrali múdrosť a inšpiráciu pre našu budúcnosť.“

Prítomných zaujal pán Roland Hoffmann svojím emotívnym vystúpením. Lámanou slovenčinou s nemeckým dialektom povedal: „Na tomto mieste sa chcem usporiadateľom poďakovať za pozvanie na verejnú prezentáciu knihy. Pre mňa ako Nemca je cťou, že sa tejto slávnosti môžem zúčastniť. Najprv mi ale dovoľte predstaviť sa a objasniť súvislosti medzi mnou a touto slávnosťou, prečo som bol pozvaný a prečo som tu dnes prišiel. Volám sa Roland Hoffmann. Narodil som sa v roku 1947 v meste Brück, v spolkovej krajine Brandenburg. Moji rodičia Susanne a Arpad Hoffmann žili do roku 1946 v Spišskej Belej. Boli evanjelici. Môj otec sa narodil v roku 1902 v Belej, pokrstil ho tu v tomto kostole farár Samuel Weber. Moja mama pochádzala z Výbornej. Do roku 1944 bývali moji rodičia na Zimnej ulici pri mojej starej mame. Boli to roľníci. V roku 1942, po veľkom požiari, moji rodičia získali v dolnej časti mesta na Letnej ulici pozemok s vyhoreným domom, ktorý opravili a nasťahovali sa doňho v roku 1944. Kvôli blížiacej sa Červenej armáde boli evakuovaní krátko na to, už v roku 1945. V júni 1946 prišli do svojho nového domova v provincii Brandenburg, vo vtedajšej sovietskej okupačnej zóne. Spolu s nimi bolo do mesta a okolitých obcí presťahovaných približne 300 Spišiakov. Títo novousadlíci však na svoju domovinu nezabudli. Aj preto, že ich bolo pomerne veľa na jednom mieste, bola téma Spiš stále aktuálna. Moji rodičia, mi veľakrát rozprávali o ich rodnom meste a o Tatrách. Od otca som sa naučil aj prvé slovenské slová. V roku 1962 sa rozhodol, že ešte raz navštívi svoju domovinu, a to spolu so mnou. V Belej stále žili naši príbuzní i zopár priateľov a okrem toho mi otec chcel ukázať Tatry. Takto som spoznal vzdialenú, neznámu krajinu a mohol tak lepšie pochopiť, o čom celé tie roky rozprával. Môj prvý kontakt so Slovenskom a so Spišom vo mne zanechal veľký dojem. Odvtedy som sa do Belej vracal v rôznych časových odstupoch. Napríklad som bol na Spiši a v Košiciach práve v auguste 1968, kde som svoje sympatie pre novú politickú zmenu pod vedením Dubčeka podporil aj svojím podpisom. Na cestu domov, späť do Nemecka, sme sa vydali presne 21. augusta, v deň vojenskej invázie vojsk Varšavskej zmluvy. Generácia bývalých občanov Slovenska nemeckej národnosti a ich potomkovia stále spomínali na krásy Slovenska, vďaka čomu veľa ľudí z DDR trávilo dovolenku práve na Slovensku. Inak tomu nebolo ani v mojom rodnom meste Brück. Okrem dovolenky boli príležitosťou na návštevu Belej aj kultúrne a športové udalosti, ale aj spolupráca s mestom a jeho spolkami. Veľa z týchto stretnutí organizoval Albin Meschar, rodák zo Strážok. A tak sa v roku 2004 zrodila myšlienka na partnerstvo medzi mestami Spišská Belá a Brück. Aj kniha od Samuela Webera, pri ktorej prezentácii sa dnes stretáme, bola témou našich rozhovorov. Potešil som sa, keď mi pani Remiašová jedného dňa povedala, že pracuje na preklade knihy, ktorú by s pánom Vdovjakom chceli vydať. A tiež sa ma opýtala, či môže počítať s mojou pomocou pri hľadaní významu archaických regionálnych výrazov, keďže tieto boli často ovplyvnené tunajším nemeckým dialektom. Cítil som sa poctený a rád som túto výzvu prijal. Hoci sme Weberovu knihu o Belej mali doma, dovtedy som sa s ňou bližšie nezoznámil. Rád som pomáhal, ale i ja som z času na čas narazil na moje hranice a keď som si nevedel rady, obrátil som sa na troch bývalých Spišiakov, ktorých by som Vám rád krátko predstavil. Patrí im moja úprimná vďaka. Otto Maurer, pôvodom Beľan, narodený v roku 1923, ktorý po krátkom pobyte v Nemecku v roku 1946 emigroval do Kanady, kde krátko pred svojimi deväťdesiatimi šiestimi narodeninami zomrel. Mal nezvyčajne dobrú pamäť so zmyslom pre detaily. Druhým v poradí je Ervin Koch, ktorý sa narodil v roku 1931 v Belej, od roku 1946 žil v Nemecku a v roku 1951 vycestoval do USA, kde žije dodnes. Erwin je výnimočný tým, že pozná veľa piesní, básničiek a historiek. Ani jeden z nich na svoju domovinu nezabudol a navštívil ju. Tretím pomocníkom mi bol bývalý rodák z Veľkej Lomnice, Andreas Schneck. Narodil sa v roku 1933, od roku 1946 žije v Nemecku. Bol učiteľom latinčiny, zaujíma sa o históriu, veľa jeho prác bolo vydaných v rôznych publikáciách Karpatsko-Nemeckej organizácie. Bez pričinenia týchto troch mužov by bola náročná práca na knihe ešte omnoho ťažšia. Čo ma na tomto projekte veľmi teší je fakt, že bývalí i súčasní Beľania, Slováci i Nemci spolu pracovali na tom, aby verejnosti priblížili dejiny ich spoločného rodného mesta. A tým vlastne urobili niečo pre celú Európu. Ďakujem Vám za to, že ste s touto iniciatívou prišli a že ste ju aj uskutočnili.“

Milan Vdovjak vo svojom príhovore povedal: „Som rád a spolu s kolegyňou Martinkou sme poctení, že ste prijali pozvanie a prišli do tohto chrámu. Vážim si to a ďakujem Vám. Môžeme si takto spoločne pripomenúť veľkého Beľana, pána farára Samuela Webera. Hnevalo ma, že jeho diela o Spiši, o Belej, o Belianskej jaskyni nie sú prístupné v slovenčine. Autor ako spišský Nemec, skoro všetko napísal pred viac ako sto rokmi v rodnom nemeckom jazyku, prípadne v štátnom maďarskom jazyku. Môj dobrý priateľ Vilko Kocún ma zoznámil v roku 2013 s vynikajúcou germanistkou (tiež od nás z Belej) Martinkou Remiášovou. Prijala moju výzvu na preklad, postupne sa pridali ďalší spolupracovníci a po 6 rokoch sa s Vami môžeme podeliť o výsledok nášho úsilia. Preklad sme doplnili starými pohľadnicami, vtedajšími peniazmi, mapami, fotografiami, obrazmi, novými informáciami. Verím, že sa Vám bude kniha páčiť, a že Vám dá niečo nového, čo ste ešte nepoznali. Lebo ako povedal Winston Churchill: „Čím ďalej do minulosti nazriete, tým ďalej do budúcnosti uvidíte“. Na 351 stranách tejto monografie si prečítate o činoch ľudí už pominutých. Mŕtvych, ktorí ale poúčajú nás živých. Môžeme byť na nich hrdí. Sú to dejiny nie kráľov, nie zemepánov, ale obyčajných ľudí z Belej. Napísané sú pre nich tak, aby im rozumeli. Aby sme aj my vedeli, odkiaľ sme a kam kráčame.“

Následne sa prihovorila Mgr. Martina Remiašová, PhD.: „Na Webera som natrafila ešte ako študentka germanistiky v Prešove, zaujali ma jeho knihy, aj on ako osobnosť. Chcela som o ňom písať diplomovú prácu, moje štúdium sa však ubralo úplne iným smerom. Vedela som však, že sa k nemu ešte musím vrátim. Keď pán Vdovjak prišiel s ponukou na preklad Weberovej monografie o Geschichte der Stadt Béla, s radosťou som ju prijala a pustila sa do práce. Časom sa naše plány zmenili, neostali sme pri preklade časti knihy, povedali sme si, že ak má naša práca mať zmysel, musíme vydať knihu ako celok. Nakoniec sa nám podarilo knihu nielen preložiť, ale vytvoriť dialóg s Weberom, jeho myšlienky rozvinúť a poznatky jeho doby doplniť o aktuálne výsledky bádania. Postupne sa k nám pridali ďalší skvelí ľudia a odborníci, z veľkej časti práve Beľania. Sú to:

– veľký znalec lokálnych dejín a chotárnych pomerov pán doktor Andrej Novák
– germanistka, jazyková historička a prekladateľka pani profesorka Mária Papsonová
– historička a archivárka pani doktorka Zuzana Kollárová
– geológ a speleológ pán doktor Stanislav Pavlarčík
– naši nemeckí konzultanti pán Roland Hoffmann, páni Andreas Schneck, Otto Maurer a Erwin Koch
– korektori pani Janka Tomalová, pani Gabriela Smolková a pán Rastislav Ovšonka
– a v neposlednom rade náš grafik, pán Lukáš Mlynárik, ktorý dal knihe jej konečnú podobu.

Kniha, ktorú Vám dnes predstavujeme, je výnimočná tým, že spojila Beľanov minulých i prítomných, ľudí rôznych národností a generácií, ktorí dejiny nášho mesta vytvárali, zaznamenávali a svojimi spomienkami udržiavali pri živote, a nás, ktorí sa vraciame ku svojim koreňom a ten príbeh rozprávame ďalej. Našou knihou chceme vzbudiť záujem o kultúrne a knižné bohatstvo, ktoré nám práve tu na Spiši zanechali naši predkovia. Veľa z týchto prameňov leží na starých povalách a v archívoch zapadnutých prachom a zabudnutím. Veríme, že náš projekt neostane osamotený a nájde svojich pokračovateľov.“

Pán Vdovjak pridal ešte toto poďakovanie: „Úprimne ďakujem za finančnú pomoc mojím priateľom, Ing. Rudolfovi Nikerlemu, JUDr. Pavlovi Ovšonkovi, pánu Jurajovi Pisarčíkovi, Ing. Jánovi Rexovi ktorí vedia, že žiadny človek neschudobnie keď je dobrý a štedrý. Práve naopak, Najvyšší zvykne darcu mnohonásobne odmeniť. Ďakujem všetkým, ktorí pomohli cennou radou alebo povzbudením. Hrialo to našu dušu a povzbudilo nášho ducha. Knihe želám pozorných čitateľov, nielen v Belej ale i v širokom okolí, i za hranicami našej vlasti, kde sú roztrúsení naši rodáci.“ V programe pokračovala spevom študentka muzikálového spevu Akadémie umení Laura Kollegová z Dolného Smokovca, ktorú na klávesách doprevádzal Peter Pavličko.

Mgr. Zdenko Suchý prečítal zvedavým hosťom z knihy niekoľko úryvkov. Týkali sa charekteristiky mesta a Spišiakov, priblížil príkoria Beľanov v časoch vojenských ťažení, uviedol aké významné osobnosti navštívili Spišskú Belú, ako vyzerali voľby v Belej. „Richtár – villicus, ktorý spravoval právne, administratívne a politické záležitostí mesta, mal dôležitú úlohu. Jeho každoročná voľba sa konala okázalým spôsobom. Ráno v deň volieb sa zhromaždili páni prísažní, tribún i celá obec u starého richtára a odprevadili ho do kostola, kde sa konali slávnostné bohoslužby s tzv. richtárskou kázňou, v ktorej boli kandidát na richtára i úradníci vyzvaní k svedomitosti. Záverečné slová kázne zneli: „Ale vy, veľactení páni, ktorých sa bude týkať nasledujúce hlasovanie, snažte sa, pracujte a spravujte svoj úrad tak, aby ste na jeseň svojho života boli započítaní medzi tých, po ktorých nebeský otec pošle svojich správcov hovoriac: Zavolajte robotníkov, ktorých som povolal, prijal a dojednal sa s nimi. Dajte im odmenu, ktorú si poctivo zaslúžili. Amen.“ Nato podľa zaužívaného zvyku odovzdal starý richtár v sakristii kostola svoj úrad so slovami: „Tak, ako som svoj úrad prijal, chcem ho na tomto svätom mieste i odovzdať, prosiac Boha, nech on vedie obec k tomu, aby si podľa jeho vôle zvolila muža, ktorý bude svoj úrad zastávať svedomito.“ Potom slávnostný sprievod odprevadil richtára k jeho domu a na radnici sa konali nové voľby. Po voľbe sa volebná obec znovu vybrala do kostola, kde boli oznámené výsledky volieb a meno nového richtára, ktorý zložil prísahu. Nasledoval príhovor starejšieho v mene celej obce, ktorý richtárovi blahoželal a uistil ho, že všetci radní i celá obec mu budú poslušne a s úctou nápomocní v jeho poslaní. Nech ho pritom žehná Boh. Novému richtárovi nakoniec vrelým stiskom rúk blahoželali aj farár a učiteľ. Voľba richtára sa zavŕšila v kostole požehnaním od duchovného a piesňou „Te Deum laudamus“– Teba, Bože chválime. Večer sa konala slávnostná richtárska hostina.“

Nasledovalo vystúpenie Spevokolu Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi latinskou piesňou Laudate omnes gentes ( Chváľte všetky národy…) a nezvyčajné a zaujímavé bolo vystúpenie kežmarského farára Mgr. Romana Porubäna. Ten vyšiel na kazateľnicu a predniesol kázeň, ktorou sa predstavil Samuel Weber pri nástupe do funkcie farára v Banskej Štiavnici v roku 1861. Predpokladáme že veľmi podobnú reč mal aj pri uvedení do funkcie farára v Spišskej Belej o rok neskôr. Niektoré myšlienky z kázne: „Buď pozdravené, sväté miesto, na ktorom mám ohlasovať Slávu toho, ktorý sám riadi hviezdy a svety a je naším milovaným otcom! Buď pozdravený tichý Boží chrám, ty bezpečné útočište pre všetkých, ktorí hľadajú Pána. Buď pozdravené i ty, drahé spoločenstvo, ktoré si ma tu z vôle Božej zvolilo a povolalo! Čo hýbe mojím srdcom, tu vo vašom strede, pri nástupe do môjho úradu? Moje srdce je pohnuté:

I. Sľubom, ktorý tu pred vami skladám.
Môj sľub vám je teda prvé, čo hýbe mojím srdcom, keď tu u vás prijímam môj úrad. Keď teba, ktorý budeš bez viny, budú jedna za druhou stíhať rany osudu a bude ťa prenasledovať nešťastie, keď nespútané živly zmätú tvoj majetok ako keď zrnko piesku zmizne v šírom oceáne bez stopy, keď tvoja česť, to najcennejšie, čo máš, bude ohrozovaná rôznym podozrievaním a pochybnosťami či zničená stupňujúcim sa triumfom zla, a ty budeš s výsmechom pranierovaný, vtedy bude mojou úlohou zmierniť tvoj nárek a sťažnosti, tvoje zúfalstvo a bolesť. Ani v poslednej hodine, keď ma strašná a nemilosrdná smrť zavolá k tvojmu lôžku, milé spoločenstvo, nezabudnem na moju povinnosť verne a oddane ti slúžiť! Vtedy sa budem snažiť zmierniť trpkú bolesť vychádzajúcu s pozemského bytia upriamením pozornosti na krajší, blažený život večný.

II. Nádejou, ktorú do vás vkladám.
Prial by som si, aby si ako ozajstné kresťanské spoločenstvo nezatváralo svoje srdce pred kresťanskými pravdami a pôsobením, ktorých budem sprostredkovateľom, ale aby si tieto s radosťou a horlivosťou prijímalo, aby ti ony prinášali bohaté ovocie terajšej spokojnosti i večnej spásy. Nepoznám nič, čo by bolo viac neprirodzené a zarmucujúce ako to, keď svedomitá práca a seba zapierajúca obeta ostávajú bez účinku a očakávaného úspechu. A práve preto a v dôvere v tvoju pravú kresťanskú povahu, milé spoločenstvo, oddávam sa radostnému očakávaniu, že svojím dielom prispeješ k tomu, aby snaha o tvoj rast v Pánovi nebola márna, ale požehnaná.
Nebeský otče, požehnaj zo svojich nebeských výšok zväzok, ktorý dnes uzatváram s týmto spoločenstvom! Všemocný, svätý Bože, naplň ma prosím svojou silou pri plnení môjho sľubu. Amen.“

Program sa chýlil k záveru ďalším vystúpením kežmarského spevokolu a Laura Kollegová sa rozlúčila piesňou Modlitba za ľudskosť:

„Nevyjedz z taniera, čo patrí iným
Mysli na chudákov uprostred zimy
Dožič aj inému kus jeho šťastia
A ver, že dobré sny sa ti raz vrátia
Neklam, že nemáš dosť, máš, čo ti stačí
To, čo máš navyše, musíš vždy strážiť
Pohlaď svet dlaňami, na to ich máme
A prilož dobrý liek vždy k ľudskej rane.“

Moderátorka v závere informovala o predaji knihy za zvýhodnenú cenu. Kniha na predaj bola v kostole v limitovanom počte 100 výtlačkov, celá tranža sa však predala ešte pred otvorením slávnosti. Prítomných bolo niekoľko stovák hostí. Monografiu je však možné kúpiť na Mestskom úrade v informačnom centre a v kníhkupectvách v Kežmarku a Poprade.

Nasledovala autogramiáda, po nej sa uzimení, ale hlbokým zážitkom naplnení hostia začali rozchádzať. Pozvaní hostia sa po prezentácii monografie presunuli do Belianských kúpeľov, kde sa slávnosť ukončila uvedením knihy do života a rautom.

Autor: Milan Vdovjak